Námestie Slobody

História a kontext

Za mestským opevnením Bratislavy sa v minulosti rozkladali rozsiahle záhrady a vinice. V susedstve s dnešným Námestím slobody dal arcibiskup Forgách postaviť v roku 1614 na mieste viníc svoj palác ako letnú rezidenciu ostrihomských arcibiskupov. Výnimočnosťou vynikala záhrada za palácom, osobitne počas pôsobenia arcibiskupa Lip- paya. Najmä kvôli množstvu cudzokrajných druhov bola záhrada známa aj za hranicami vtedajšieho Uhorska. Dnešné Námestie slobody slúžilo ako nástupný priestor pred letným arcibiskupským palácom - svojou rozlohou bol v meste Bratislava výnimočný.

Napriek tomu, že sa nerealizoval pôvodný zámer primasa Karola Ambrosa d'Este, ktorý plánoval upraviť aj plochu pred arcibiskupským palácom, kde chcel vytvoriť barokové záhradné námestie logicky nadväzujúce na budovu paláca, bola v priestore Námestia slobody vysadená alej, takzvaná Fúrstenallee. Podľa tohto nemeckého názvu sa ľudovo námestie nazývalo "Firšnáľ. Iný názov bol Sahara’.

K námestiu sa tiež viaže udalosť, ktorá vstúpila do dejín. Roku 1894 vypracoval návrh vrtuľníka poháňaného ľudskou silou slovenský vynálezca a konštruktér Ján Bahýľ.
Dňa 5. mája 1905 sa vynálezca na svojom stroji vzniesol z tzv. Firšnálu do výšky 4 metrov a preletel 1500 m.

Z hľadiska historického vývoja prešlo Námestie slobody v 20. storočí mnohými zmenami. Do prvej polovice minulého storočia tvorila námestie prázdna plocha, slúžiaca ako vojenské cvičisko, miesto prísah vojakov, príležitostných trhov a cirkusových atrakcii.

S myšlienkou výstavby v monumentálnej mierke po prvý krát prišiel na Námestie slobody medzivojnový Československý štát, ktorý tu chcel vybudovať Zemský palác, teda sídlo najvyššej politickej správy pre Slovensko. V roku 1929 prebehla architektonická súťaž, k realizácii však nedošlo a život námestia sa zmenil až na konci tridsiatych rokov, keď sa stalo javiskom masových ceremónií ľudáckeho režimu. 

V roku 1943 usporiadal vojnový ľudácky režim architektonicko-urbanistickú súťaž s cieľom navrhnúť na Námestí slobody vládnu štvrť. V rámci tejto súťaže sa ako najinšpiratívnejší ukázal návrh prominentných talianskych architektov Adalberta Uberu a Ernesta La Padulu.

Nová socialistická moc si osvojila súťažný taliansky návrh. Ich návrh budovy Hlinkovej slovenskej ľudovej strany bol v rovnakej podobe postavený ako budova Ústrednej poštovej správy (dnes Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja) podľa návrhu Eugena Kramára a Stefana Lukačoviča.

Symetricky oproti budove pošty vyrástol na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov Pavilón teoretických ústavov (dnes Fakulta architektúry) podľa návrhu nestora slovenskej modernej architektúry Emila Belluša. V roku 1954 sa preto konala ďalšia súťaž na doriešenie Gottwaldovho námestia. Popri dobudovávaní Fakulty strojného inžinierstva SVŠT (dnes budova Strojníckej fakulty) sa na Námestí slobody ešte viac ráz súťažilo na, pomník K. Gottwalda (1959), na kongresovú halu (1964). V roku 1981 po ďalšej súťaži získalo svoju konečnú podobu parkovou úpravou s monumentálnou fontánou Družba a pomníkom Klementa Gottwalda.

Námestie slobody od 80-tych rokov

Súčasná podoba Námestia slobody pochádza z roku 1980. Autormi architektonického a urbanistického riešenia sú architekti Virgil Droppa, Juraj Hlavica a sochári Karol Lacko a Juraj Hovorka. Zmena politického zriadenia po roku 1989 sa podpísala na odstránení kompozičnej dominanty námestia - súsošia Klementa Gottwalda (od Tibora Bartfaya), čím bol čiastočne narušený priestorový koncept. Hlavná kompozičná os tvorená fontánou a priestorom bývalého pamätníka tak stratila zmysel a dodnes ostáva neukončená. S revitalizovaním priestorového konceptu námestia sa zaoberali jeho autori, ako to dokumentuje skica Virgila Droppu, ktorý v polohe bývalého pamätníka umiestňuje múzeum architektúry odkazujúce na koncentráciu významných architektonických diel (najmä 20. storočia) v najbližšom okolí.

Námestie sa počas obdobia postupného chátrania stalo predmetom viacerých architektonických a urbanistických štúdií, overovali sa možnosti jeho čiastočného zastavania, vybudovania parkovacích garáži, či pretvorenia parkového priestoru.
Na zanedbaný stav Námestia slobody a jeho potenciál upriamilo pozornosť aj občianske združenie Verejný podstavec, ktoré od roku 2012 spustilo projekt Bod 0. V rámci neho sa zaoberá priestorom námestia, v ktorom zrealizovalo viaceré umelecké výtvory a performance.
V rámci projektu Mestské zásahy boli viaceré idey venované práve Námestiu slobody a jeho revitalizacii pri zachovaní súčasného architektonického a urbanistického stvárnenia (Adam Berka; Andrej Jaroš).
Súčasťou námestia je charakteristický trúbkový mestský mobiliár (lavičky a odpadkové koše), ktorý vznikol v rámci konceptu realizovaného na začiatku 80-tych rokov. Bez výraznejšej starostlivosti ostal z väčšej časti funkčný aj po mnohých rokoch prispieva k nezameniteľnému charakteru miesta.

Východisková situácia pred revitalizáciou – od totality ku pluralite

Plocha Námestia slobody bola dlhodobo neadekvátne využívaná a po niekoľkoročnej absentujúcej údržbe boli stavebné prvky a povrchy zanedbané a poškodené. Námestie, vďaka svojej rozlohe a monumentálnosti malo a má potenciál byť kvalitným verejným priestorom so spoločenskou a rekreačnou funkciou, rovnako reprezentačnou, ktorá mu prináleží vzhľadom na jeho lokalizáciu v tesnom susedstve s Úradom vlády a prezidentským palácom.
V najbližšom kontakte s námestím sa nachádza celé spektrum užívateľov - osobitne vysokoškolských študentov, ale aj zamestnancov okolitých inštitúcii. Pri prieskume a prípravných prácach sa zistilo, že námestie sa prevažne využíva ako komunikačný peší ťah medzi centrom mesta a hlavnou stanicou. Potenciál jeho využitia vďaka rozlohe a umiestneniu je výrazný. Malo by slúžiť študentom ako priestor pre krátkodobú rekreáciu (pomyselný kampus STU), návštevníkom mesta, ktorí prechádzajú námestím k už spomenutým historickým dominantám - bývalému letnému arcibiskupskému palácu a Grasalkovičovmu palácu, či cestujúcim smerujúcim na hlavnú železničnú stanicu, obyvateľom nedalekých bytových domov či zamestnancom z blízkych administratívnych budov.