Ľudia magistrátu: Róbert Bezák

Môžete priblížiť svoju cestu na magistrát?

Po mojom odvolaní z arcibiskupského úradu v roku 2012 som sa nechtiac ocitol na voľnej nohe. Nejaký čas som žil v Taliansku, ale rodičia už zostarli a videl som, že nevládzu, tak som sa vrátil do Bratislavy. Začal som učiť na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa. Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť aj vzhľadom na to, čím žijem dnes. Vtedy som učil mladých ľudí, teraz som sa priblížil k seniorom.

Na gymnáziu som skončil, pretože otec sa už nevládal starať o ťažko chorú mamu. Zostal som doma a venoval som sa rodičom. Otec odišiel prvý a mama bola tri roky ležiaca, nebola schopná rozprávať a postarať sa o seba, takže som sa stal takým zdravotníkom.

Pán primátor mi už dávnejšie spomínal, že by bol rád, keby som navštevoval domovy dôchodcov a seniorov, lenže vtedy som to musel odsunúť. Znova sa mi ozval v januári tohto roka a povedal som, že to skúsim. Od júna chodím do domovov dôchodcov, ktoré patria pod magistrát.

Čo vás presvedčilo prijať túto ponuku?

Môžem povedať, že pána primátora mám rád, stretol som sa s ním už skôr, keď ešte nebol vo funkcii. Sledoval som jeho cestu a držal som mu palce.

Predtým som si vyskúšal pôsobenie pri mladých, ale môj vek sa už posunul – keď som bol oslovený, mal som už 65 rokov a takisto som bol dôchodca a senior. Uvedomil som si, že hádam ešte mám pred sebou pár aktívnych rokov, a bol som aj zvedavý na toto prostredie. Ako keby sme si v súčasnosti cenili len tých, ktorí sú aktívni, dobre zarábajú a majú nejaký status. Ľudia v domovoch však už nebudú zarábať a sú odkázaní na pomoc. Byť blízko pri ľuďoch bol vždy fenomén môjho života.

Čo je náplňou vašej práce pre mesto?

Navštevujem osem domovov dôchodcov. V každom domove majú sociálnych pracovníkov a zamestnancov, ktorí sa starajú o klientov. Pripravujú im program a venujú sa im, ja som taký doplnok. Sú to obrovské dvanásťposchodové bytové domy, kde žije aj dvesto obyvateľov. Keď som do tohto prostredia vstúpil, rozmýšľal som, aké očakávania môžu mať odo mňa a čo im môžem ponúknuť.

Nevenujem sa náboženskej činnosti, tieto zariadenia na to majú svojich ľudí. Je to skôr eticko-filozofické, samozrejme, trochu aj spirituálne. Snažím sa, aby to z mojej strany bolo aj povzbudzujúce. Mám pre nich pripravené témy o hodnote a zmysle života. Nachystám svoju prednášku, ktorú sa snažím okoreniť nielen rozprávaním, ale aj interaktívnym a plastickejším prístupom. Po jej skončení odpovedám na otázky.

Jedno takéto veľké zariadenie navštevujem napríklad v Dúbravke na ulici Pri kríži. S jeho obyvateľmi som sa stretol v jedálni, prišlo ich približne päťdesiat, čo ma až prekvapilo, keď som vošiel. V domove seniorov Archa na Kramároch sa zase stretávam aj so zdravotníkmi. Chcem ich oceniť za to, že sa venujú ľuďom, ktorí sú im blízki len tým, že sú ľudia. Nie sú ich príbuzní, ako to bolo v mojom prípade, keď som sa staral o rodičov. Spoločnosť musí počítať aj so svojimi staršími členmi, voči ktorým by mala prejavovať empatiu.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Na stretnutia chodievam približne trikrát do týždňa. Trvajú hodinu až dve, to stačí, nechcem z toho robiť gymnázium pre seniorov. Musím sa však poctivo pripraviť: rozmýšľam, čo poviem, chystám si pomôcky. Hľadám spôsoby, ako dosiahnuť, aby to nebola iba filozofická alebo slovná prednáška. Na jednu hodinu sa niekedy musím pripravovať aj celý deň. Na to, aby malo stretnutie zmysel, musí byť premyslené a zodpovedne pripravené. Je pre mňa nevyhnutné dopredu vedieť, čo chcem povedať.

Povedali by ste, že stretnutia so seniormi obohacujú aj vás?

Áno, tak by to v živote asi aj malo byť. Mal som skúsenosť s mladými a teraz sa pokúšam predstaviť si, ako uvažujú starší ľudia. Rozmýšľam, či mi budú rozumieť, pretože nemám skúsenosti 80-, 85- či 90-ročného človeka.

Je pre mňa obohacujúce skúmať, ako vnímajú život, a sledovať, akým spôsobom rozmýšľajú ľudia v takomto vysokom veku, z ktorých niektorí sú na lôžku, nemôžu sa hýbať, oslabujú sa ich zmyslové schopnosti. Pozerám sa na nich a snažím sa pochopiť sám na sebe, že každý deň má svoj zmysel. V chorobe život nestráca význam. Pre mňa sú stretnutia so seniormi aj otázkou najhlbšieho zmyslu života.

Prečo je podľa vás dôležité, aby sa mesto staralo o seniorov, ktorí žijú na jeho území?

Nie vždy je možné, aby sa o starších ľudí postarali najbližší. V mojej situácii som mohol byť pri rodičoch, lebo po odchode z gymnázia ma nič neviazalo k pracovnému životu. Iné je, keď má niekto rodinu, potrebuje chodiť do práce, nemá odrobené roky... Aj v domovoch však vidím, že dospelé deti prichádzajúci za svojimi rodičmi a asistujú im. Jedna pani vždy príde, aby mohla byť na obede so svojou mamou, ktorej pomáha s jedením. Je to pekná príležitosť uvedomiť si, že život bez blízkosti, empatie, vzťahov a lásky by nič neznamenal.

O tom, čo mesto robí pre svojich seniorov, sa príliš nerozpráva. Páči sa mi, že sa stará aj o svojich starších obyvateľov, že žije myšlienkou pomoci svojim blížnym – na magistráte pracujú mnohí, ktorí sa touto témou zaoberajú. Mesto mi odhalilo svoju ľudskú tvár, ktorú vnímam viac, odkedy som v tejto sfére. Veľa sa o tom nehovorí ani nepíše, ale to neznamená, že by to nebolo dôležité. Možno aj tento rozhovor prispeje k povedomiu o týchto zariadeniach. Tí, ktorí v nich žijú, si rovnako zaslúžia úctu a ocenenie. Mesto je vďaka tomu citlivejšie. Je podstatné, aby sme neboli len pragmatici a technokrati.

V čom vy osobne vidíte, že primátorovi záleží na bratislavských seniorkách a senioroch?

Napríklad aj v tom, že ma medzi nich poslal. Nehlásil som sa. Prekvapil ma, keď sa v januári opäť ozval s ponukou. Zrejme sledoval moju situáciu a vedel, že už som „voľný“. Na prvý raz som nepovedal áno, vyčkával som, ale v júni sa to už nedalo odsunúť. Vnímam jeho citlivosť a vidím na ňom, že najradšej by tam chodil sám. Pochopil som, že ma tam posiela za seba samého. Zastupujem ho a som takým vyslancom empatie magistrátu voči dôchodcom.

Čo máte rád na Bratislave?

Väčšia časť môjho života je spojená s Bratislavou. Od roku 1979, keď som sem prišiel prvýkrát študovať, sa naozaj rozrástla. Keby som tu odvtedy nebol, asi by som ju v roku 2025 ani nespoznal. Kapitulskú ulicu a Dóm svätého Martina áno, ale tie ostatné časti a takzvaný downtown, to už je moderná Bratislava. Keď ma navštívia priatelia zo zahraničia, uznávajú, že je to tu svetové, najmä tá časť, ktorá sa buduje okolo Dunaja.

Zároveň mám rád Kamzík, oblasti v Malých Karpatoch či hrádzu, na bicykli som to všetko prejazdil. Ako cyklista musím povedať, že sa mi páči, ako sa tu budujú cyklotrasy, lebo je to omnoho bezpečnejšie.

Je tu všetko: hory, rieka, stará aj moderná Bratislava. Nie je to príliš veľké mesto, je také „do ruky“, dá sa ľahko prejsť z jedného konca na druhý. Bratislava má v sebe veľký potenciál a aj súčasný primátor sa snaží robiť všetko, aby bola stále krajšia. Sú tu všetky predpoklady, ktorých spájaním vzniká veľmi pekné miesto na prácu i na kultúru, na normálny ľudský život. Bratislava je pre mňa mesto, kde už asi dožijem svoj život – medzi svojimi seniormi.

Pripravil: Andrej Bezák