O behu

STaRZ na vrchole 77-ročnej histórie TIPOS Národného behu Devín–Bratislava

Úspešná súčasnosť stojí na vzácnej tradícií

Neoceniteľnou pridanou hodnotou je tradícia, tú nemožno ničím nahradiť, čo je platné vo všetkých oblastiach, nevynímajúc šport.

Pozoruhodnou históriou v slovenskom športe sa môže pochváliť  TIPOS Národný beh Devín – Bratislava. Žiaľ musí sa súčasne posťažovať na nepriaznivé obdobia s prerušením sympaticky začatej tradície. Tento cestný beh vznikol v roku 1921, teda o tri roky skôr ako Medzinárodný maratón mieru v Košiciach, ten ráta už deväť decénií oproti „Devínu“, blížiacemu sa k jubilejnej sedemdesiatke. Je to aj tak najstaršie športové  podujatie na Slovensku lebo i po prerušeniach udržalo kontinuitu. Potešiteľná je prosperita „Devína“ v najnovšom období s viac ako päťtisícovým pelotónom bežcov, absolvujúcich trasu od starobylého hradu do hlavného mesta Slovenskej republiky.

V čase vzniku prvej ČSR, po osamostatnení sa z odnárodňovacieho tlaku v Uhorsku prebiehala emancipácia i v slovenskom športe. Po skončení I. svetovej vojny dialo sa to v novom demokratickom systéme zásluhou cudzích pedagógov, trénerov a funkcionárov. V národnostne sa prebúdzajúcej Bratislave, avšak v nežičlivých podmienkach i pre šport živorila i atletika, na čom sa navyše podieľali i klubové trenice. Poznačilo to i „Devín“, kde štartovali iba desiatky bežcov, s čím v cieli, najčastejšie na Hviezdoslavovom námestí, kontrastovala niekoľkotisícová kulisa divákov. Vzácna kronika s fotografiami a výstrižkami je toho dôkazom. Treba však zdôrazniť, že najúspešnejším pretekárom prvej éry v I.ČSR / so 4 víťazstvami/ bol vytrvalec slovenského pôvodu, Košičan Jozef Koščák, avšak ako člen českých klubov v Prahe a Brne. Na území mesta vznikli ďalšie behy, ale „Devín“ čakala iná osudná prekážka: stop dala II. svetová vojna. Mníchovský diktát a viedenská arbitráž v roku 1938 znamenali zánik republiky a následne strata územia Devína zasa prerušenie pretekov.

„Devín“ je toho príkladom, veď pri jeho založení boli českí nadšenci z novovzniknutého klubu I. ČsŠK Bratislava a Američan Max W. Younger z YMCA / Kresťanské združenie mladých mužov/. Práve on z pozície predsedu atletického odboru bol iniciátorom  založenia cestného behu po vzore Behu Běchovice – Praha /od roku 1897 doteraz/. Na čele organizačného výboru počiatočných ročníkov bol Slovák MUDr. Gejza Rehák riaditeľ Št. nemocnice a neskorší predseda SOV. Najagilnejší podporovatelia a organizátori sa grupovali z profesorského  zboru Čs. štátnej univerzity /neskôr premenovanej na Univerzitu Komenského/,  konkrétne z lekárskej fakulty. O druhý z pôvodných putovných pohárov vtedajšieho rektora UK súťažia muži v hlavnej kategórii od roku 1932 doteraz.

V národnostne sa prebúdzajúcej Bratislave, avšak v nežičlivých podmienkach i pre šport živorila i atletika, na čom sa navyše podieľali i klubové trenice. Poznačilo to i „Devín“, kde štartovali iba desiatky bežcov, s čím v cieli, najčastejšie na Hviezdoslavovom námestí, kontrastovala niekoľkotisícová kulisa divákov. Vzácna kronika s fotografiami a výstrižkami je toho dôkazom. Treba však zdôrazniť, že najúspešnejším pretekárom prvej éry v I.ČSR / so 4 víťazstvami/ bol vytrvalec slovenského pôvodu, Košičan Jozef Koščák, avšak ako člen českých klubov v Prahe a Brne. Na území mesta vznikli ďalšie behy, ale „Devín“ čakala iná osudná prekážka: stop dala II. svetová vojna. Mníchovský diktát a viedenská arbitráž v roku 1938 znamenali zánik republiky a následne strata územia Devína zasa prerušenie pretekov.

Po novom povojnovom nádychu sa uskutočnili tri ročníky „Devína“.

Snaha Rudolfa Holzera, jedného z nových predsedov SAZ s kolektívom zo Sokola NV a úsilie Karola Hercega, jedného z víťazov s kolektívom z ŠK Železničiari vyšli nazmar

 „vis major“. Obec Devín  sa ocitla v hraničnom pásme a v čase „studenej vojny“ vtedajšieho bipolárneho sveta štátne orgány preteky nepovolili. V politickom „odmäku“ koncom šesťdesiatych rokov XX. storočia prišla s novou energiou TJ Rapid, síce bez atletiky, ale s účelovým zariadením Rekord /neskôr Slovšport/. Kľúčom k budúcnosti sa stal skúšobný Devínsky beh v roku  1966. Za povšimnutie stojí jeden dátum, opakujúci sa v troch takpovediac „verziách“: 24.4.1836 na hrade Devín prisahali Štúrovci žiť v pravde a národu, 24.4.1921 pod hradom Devín odštartovali 1. ročník bežeckých pretekov 24.4. 1966 sa tu za asistencie  zhromaždenia študentov na počesť pamätného výletu Ľudovíta Štúra  s družinou konali bežecké preteky, znamenajúce  vzkriesenie tradície.

Skutočnou renesanciou bol rok 1967, kedy sa ľuďom okolo Rudolfa Holzera  a Františka Letovanca podarilo usporiadať nový Beh Devín – Bratislava. Napriek neustálym bojom o existenciu  Rapid udržal  preteky pri živote /s výnimkou roku 1970/, navyše v medzinárodnej konkurencii. Po ďalšej kríze sa v roku  1976 ujala organizácie TJ Slovan CHZJD, opäť pod taktovkou „spiritus agens“ Rudolfa Holzera. Bol to i rok premiéry žien a I. ročníka Malého Devína pre žiakov základných škôl zásluhou pedagóga a trénera Pavla Safka.   Treba akcentovať, že práve v prvom bežeckom boome koncom osemdesiatych rokov účasť zo stoviek stúpla na tisíce. Vzhľadom na  meniacu sa trať „Devín“ neeviduje rekordy podujatia, preferuje účasť všetkých bez rozdielu.

Na počiatku najnovšieho a najúspešnejšieho obdobia „Devína“ je od roku 1992 STaRZ. /Správa telovýchovných a rekreačných zariadení hlavného mesta Slovenskej republiky  Bratislavy/. Organizátori dávajú podujatiu stále nové impulzy, udržiavajú vysoký štandard, tešia sa stúpajúcej účasti  slovenských i zahraničných bežcov, zlepšujú technológiu i servis, porovnateľné so svetom. Je tomu tak i zásluhou sponzorov, osobitne generálneho partnera firmy ADIDAS a hlavného partnera Slovenskej sporiteľne a.s.

Navyše druhý bežecký boom začiatkov XXI. storočia „Devín“  vyniesol nad stúpajúci počet bežeckých pretekov počtom prevyšujúcim 5 tisíc aktívnych  účastníkov /s výnimkou maratónov v Košiciach a Bratislave/.  Národný beh Devín – Bratislava, ako najstaršie a národné  atletické  podujatie je skvelou vizitkou pre STaRZ.  Je to pýcha slovenského športu s koreňmi vo vzácnej tradícii.