Minulý rok verejnosť prekvapila informácia agentúry Reuters, ktorá uviedla rebríček „najzelenších" miest" pre turistov (Green Cities Index). V ňom sa na treťom mieste, po Reykjavíku a Aucklande, umiestnila Bratislava. Aj keď sa mnohým zdá, že zelených plôch je v našom meste málo, máloktorá európska metropola má tak blízko k prírode ako Bratislava. Práve tu zohráva chránený areál Horský park, umiestnený v srdci mesta, vzácnu úlohu. Reguluje miestnu mikroklímu, zadržiava zrážkovú vodu a znižuje rýchlosť vetra.
Básne na stromoch, Henrich von Justi či Študentský les - spoznajte históriu Horského parku
V období druhej polovice 19. storočia skoro celú severozápadnú časť bratislavského Starého Mesta pokrývali lesy a vinohrady so záhradami. Toto prírodné prostredie bolo však ťažšie dostupné. Do oblasti neviedla žiadna pohodlná cesta, len lesný chodník ku kaplnke Panny Márie Snežnej. V rokoch 1868 až 1860 komunikáciu rozšírili a upravili, a vznikla ulica Hlboká cesta, ktorá sprístupnila aj túto časť mesta. Les, ktorý sa tu nachádzal, patril rodine Bubenovcov, ktorá ju mestu predala, a časť bola majetkom rodiny Petzlových, ktorá svoju časť nechcela predať, a tak ju mesto vyvlastnilo. V roku 1892 bola k Horskému parku pripojená severná časť územia, ktorú venovala Bratislavská sporiteľňa.
Horský park vznikol v druhej polovici 19. storočia v období pôsobenia mešťanostu Henricha von Justiho, ktorý bol v tom čase podpredsedom Bratislavského okrášľovacieho spolku. Práve jeho pričinením sa v roku 1870 začala realizovať myšlienka pretvorenia lesného priestoru nazývaného Študentský les na Horský park. Autorom projektu komunikácií bol mestský inžinier Anton Sendlein.
V krajinnej tvorbe dominoval realizmus a dôraz sa začal prikladať na dendrologické a botanické kvality priestorov. Druhové zloženie Horského parku bolo mimoriadne bohaté a vychádza predovšetkým z drevín pôvodného lesného porastu. Od založenia parku sa však neoddeliteľnou súčasťou porastov stali aj introdukované druhy. Bolo tu vysadených množstvo cudzokrajných drevín, najmä ihličnatých, napr. duglaska tisolistá, jedľa normanndova, smrekovec japonský, ginko dvojlaločné, borovica ťažká, borovica čierna a pod.
Okrem mnohých iných prvkov v parku a drobnej architektúry bolo v roku 1907 na stromoch upevnených aj 25 kusov tabulí s básňami domácich básnikov. Pre ochranu zvierat a vtákov boli postavené kŕmidlá a vtáčie búdky, dobudovalo sa verejné osvetlenie či niekoľko pomníkov a sôch. Prirodzeným centrom parku sa stal Justiho pamätník s odpočinkovou terasou. Pomník postavilo mesto v r. 1909 po smrti významného mešťanostu a je dielom bratislavského sochára Alojza Rigeleho, člena Bratislavského okrášľovacieho spolku.