Historické parky a záhrady

Z obdobia raného stredoveku sa na západe nezachoval takmer nijaký písomný či obrazový materiál o vzhľade vtedajších záhrad. Zatiaľ čo v Konštatínopole, v sídle cisárov východnej rímskej ríše, existovali podľa správ letopiscov nádherné okrasné záhrady ako súčasť cisárskeho paláca a viacerých chrámov, na Západe sa rozprestierali záhrady skromných rozmerov pri stredovekých kláštoroch. Až v neskoršom stredoveku sa vyskytovali menšie záhrady aj pri feudálnych sídlach, hradoch a pri mestských bohatých domoch.

Na území Bratislavy existovali stredoveké kláštory (cistercitiek, františkánov, klarisiek a antonitov), pri ktorých boli užitkové záhrady, a pri kláštore františkánov a klarisiek aj rajské záhrady uprostred krížového dvora. Bratislavský hrad má bohatú históriu, ale o jeho stredovekej záhrade sa nezachovali písomné správy, a obrazový materiál s hradnou záhradou pochádza až z druhej polovice 16. storočia. Na dunajských ostrovoch a na predmestiach vznikli už v stredoveku početné úžitkové záhrady a ovocné sady. K obrazu stredovekej Bratislavy patrili mestské a meštianske záhrady. Po roku 1291 vzniklo gotické mesto, uzavreté do hradieb. Do vnútorného mesta bola zahrnutá cirkevná časť románskeho Podhradia, dom ostrihomského arcibiskupa a kláštor františkánov s rozsiahlou záhradou. Možno predpokladať, že aj pri dome arcibiskupa sa rozprestierala záhrada. Väčšie zelené plochy založili len pri kláštore františkánov a klarisiek na Kapitulskej ulici.

Veľké privilégium z roku 1291 umožnilo vznik bratislavských predmestí, ktoré sa začali budovať pred bránami mesta, najmä Michalskou a Laurinskou bránou. Na predmestiach sa rozkladali rozsiahle plochy  zeleninových záhrad a ovocných sadov, ktoré utvorili niekoľko zelených oblastí pred mestskými hradbami. Najrozsiahlejšie zeleninové záhrady a ovocné sady stredovekej Bratislavy sa nachádzali na rozľahlom ostrove Gro“ssling, v okolí dnešného Modrého kostola a ulice Červenej armády. Stredovekí  mešťania nenazerali na prírodu romanticky, ale skôr účelovo.

Zo zachovaných správ a dokumentov je zrejmé, že značná časť obyvateľstva stredovekej Bratislavy sa zapodievala vinohradníctvom, ktoré tvorilo jednu z najintenzívnejších súčastí vtedajšieho poľnohospodárstva. Mešťania stredovekej Bratislavy venovali zvýšenú pozornosť zeleninovým záhradám a ovocným sadom. Na rovných i pahorkovitých terénoch za vonkajším opevnením sa nachádzali bujné porasty pagaštana konského (Aesculus hippocastanum.). Nie je však vylúčené, že v stredoveku boli v oblasti bratislavských viníc vysadené i gaštany jedlé (Castanea sativa). Popri pestovaní viniča a zeleniny vynikala stredoveká Bratislava i záhradníckym pestovaním ovocia.

Ďalšou vývojovou etapou v tvorbe zelene boli renesančné záhrady.Renesančný sloh vyrástol z osobitnej situácie, utvorenej koncom stredoveku. Z nového názoru na človeka a prírodu, ako aj z tvorivého poučenia na antickom umení po takmer storočnej príprave vznikli v Taliansku prvé renesančné diela, ovplyvnené humanizmom v oblasti plastiky, maľby a architektúry, ale aj v záhradníckom umení, kde architektúra a príroda tvorili s ľudským dielom jednotný, harmonicky vyvážený celok.

Najväčšou zásluhou o rozvoj humanizmu a renesančného umenia v Bratislave mal kráľ Matej Korvín, najmä po sobáši s Beatrix Aragónskou. Nový vzhľad v ranom renesančnom slohu nadobudla tzv. kráľovská záhrada. Vrcholná renesancia k nám už nemohla preniknúť pre turecké nebezpečenstvo a ustavičné vonkajšie i vnútorné rozpory v krajine. Až po potlačení tureckej expanzie v Uhorsku nastal aj v Bratislave nový rozmach výstavby a v jeho rámci sa budovali aj záhrady. Rozmach sa spája najmä s úsilím dvoch uhorských miestodržiteľov, sídliacich v Bratislave – Pálffyho a Lippaya. Osobitným typom renesančných záhrad boli menšie, súkromné botanické záhrady so záhonmi liečivých a aromatických rastlín. V Bratislave ich vybudovali Purkirchnerovci, Heindlovci, Raygerovci a možno i príslušníci ďalších rodín. V Bratislave sa v pôvodnej podobe nezachovala žiadna renesančná záhrada, archívne pramene, ako aj zvyšky drobnej architektúry v teréne dokazujú, že sa tu prejavil v záhradnom umení renesančný sloh.

Bratislavské renesančné záhrady pripravili pôdu  vrcholnému obdobiu záhradnej tvorby u nás v baroku. Bratislavské renesančné záhrady mali predovšetkým spoločenský význam a svojou výtvarnou hodnotou boli dôležitou súčasťou dobovej kultúry, hoci sa na ich utváraní a vývine zúčastňovali cudzie, najmä talianske vplyvy.

V priebehu 18. storočia vzniklo v Bratislave viacero francúzskych barokových záhrad, z ktorých najznámejšie boli: Grassalkovichova, Aspermontova a záhrada Tivoli pod Slavínom. Lippayova renesančná záhrada bola rozšírená a upravená v novom barokovom slohu. Baroková nákladná úprava sa uskutočnila aj v hradných záhradách.

Z bohatstva bratislavských barokových záhrad sa zachovali len skromné zvyšky, na ktorých však vidno snahu prebudovávať pravidelné  útvary podľa princípov prírodne - krajinárskych parkov a anglických záhrad. Barokové záhrady treba chápať predovšetkým ako reprezentačné priestory, ktoré vznikli nielen rozľahlosťou, ale aj estetickým a umeleckým stvárnením.

V priebehu 18. storočia sa prudko zvýšil počet obyvateľov Bratislavy, z mesta sa stalo kultúrnopolitické a ekonomické centrum. Priamym odrazom zvyšujúceho sa počtu obyvateľstva bol nový stavebný ruch a s tým spojený územný rast mesta. V historickom jadre sa zastavali takmer všetky voľné plochy. Ešte aj vnútri parciel a pomerne malých dvorov, kde bola aká – taká zeleň sa stavali prístavby k dvorným krídlam.

Mesto sa muselo rozšíriť.  Zástavba Bratislavy však netvorila jednoliaty urbanistický celok. Vznikli menšie a väčšie štvrte s rozličným charakterom – od vyslovene mestského vzhľadu cez záhradné palácové štvrte až do zástavby uprostred poľnohospodárskych kultúr na rovine i vinohradov a sadov na svahoch Malých Karpát. Bratislava sa zaradila medzi husto osídlené mestá,  ale jej okolie poskytovalo bohaté prírodné zázemie. Vinohrady siahali až k lesom Malých Karpát a záhrady na predmestiach, najmä v nive Dunaja, sa dotýkali lužných lesov.

Časť pobrežného pásu týchto lesov s dobovým názvom Bru“ck – Au (niva pri moste) sa stávala vyhľadávaným miestom Bratislavčanov, túžiacich po voľnej prírode.  V druhej polovici 18. storočia za panovania Márie Terézie, ktorá zahŕňala Bratislavu osobitnou priazňou, venovali nielen magnáti a šľachtici zvýšenú pozornosť zeleni pri svojich nových palácoch, postavených mimo hradieb mesta a na predmestiach v rozľahlých záhradách, ale pod vplyvom osvietenských myšlienok začali aj mešťania prejavovať veľký záujem o zeleň a prírodné prostredie. Odrazo nových myšlienkových prúdov, ktoré si osvojilo obyvateľstvo mesta, bola požiadavka prebudovať Bratislavčanmi obľúbený a vyhľadávaný lužný les na pravom brehu Dunaja na rozsiahly verejný park (bez ohrady). Bratislava týmto krokom, ktorý sa začal realizovať roku 1775, keď mestská rada označila miesto a zariadila potrebné prípravné práce,  predstihla vlastne všetky veľké mestá v strednej Európe.

Pri zakladaní petržalského parku sa uplatnil nový vzťah k prírode, ktorá nebola tvarovaná podľa francúzskych barokových záhrad, ale upravili je v duchu nového prírodného chápania bez umelých zásahov a tvarovania rastlín. Len pôdorysná hviezdicová dispozícia, vsadená do pôvodného lužného lesa, zodpovedala princípom barokového klasicizmu.

Okrem sadu Janka Kráľa v Petržalke je na pravom brehu Dunaja ďalšia významná parková plocha s pozoruhodným sadovníckym a architektonickým riešením – park v Rusovciach.

Ešte pred sto rokmi sa priamo nad mestom – na jeho západnom okraji – v rozlohe vyše 20 ha rozkladali pôvodné dubové a bukové porasty siahajúce až po Slavín. Na konci 19. storočia boli  vďaka aktivitám okrášľovacieho spolku mesta Bratislavy uskutočnené úpravy lesného prostredia Horského parku, čím Bratislava získala ďalší prírodno – rekreačný priestor. Najvýznamnejšou verejnou zeleňou bola bratislavská promenáda na dnešnom Hviezdoslavovom námestí. Súčasťou tohto verejného parku a promenády bola a zostáva dodnes jedna z najkrajších bratislavských fontán – Ganymedova – pred Slovenským národným divadlom. K prírodnému priestoru Hviezdoslavovho námestia patrili dve menšie parkové plochy.  Ich zriadenie bolo súčasťou úloh Bratislavského mestského okrášľovacieho spolku, ktorý mal po zbúraní mestských hradieb skrášliť mesto.  V blízkosti námestia sa nachádzalo viacero verejných parkovo upravených priestorov. Okrem budovania väčších úprav (spomínané Hviezdoslavovo námestie a priliehajúce parkovo upravené plochy,  Horský park,) zúčastňoval sa spolok aj na rozširovaní ďalšej krajinárskej a parkovej zelene v jadre mesta.

Významnými plochami zelene je aj zeleň cintorínov, ktoré boli vždy súčasťou Bratislavy. Cintoríny zriadené ako záhrady večného odpočinku si vyžadovali aj estetickú úpravu prostredia, vyplneného práve kvetmi a zeleňou. V takejto podobe poznáme stredoveké cintoríny mnohých historických miest a Bratislava sa od nich v tomto ohľade iste nelíšila.

Významná je aj zeleň cintorínov, ktoré boli budované v 19. a 20. storočí v súlade s rozvojom mesta a stúpajúcimi estetickými požiadavkami. Veľkým pokrokom bolo rozšírenie resp. nové zriadenie cintorína sv. Ondreja, ktorý sa rozprestieral medzi dnešnou Dunajskou ulicou a ulicou 29. augusta neďaleko Aspermotovej (dnešnej Medickej) záhrady. Ondrejský cintorín vznikol roku 1784 a jeho pôvodná rozloha bola dvojnásobne rozšírená. Z hľadiska kultúrnej histórie je Ondrejský cintorín pamätným miestom posledného odpočinku popredných predstaviteľov vedy, kultúry a spoločenského diania od konca 18. až do polovice 20. storočia.

Ďalšími významnými objektmi sú evanjelický cintorín pri Kozej bráne, Blumentálske cintoríny, podhradný cintorín a židovské cintoríny. Významnou dominantou mesta patriacou k pietnym miestam je cintorín a pamätník vojakom padlým počas druhej svetovej vojny Slavín, ktorý v sebe spája jedinečné prírodné prostredie s význačne geomorfologicky formovanou polohou s parkovo upraveným  nástupným priestorom, s architektonicky a výtvarne cennými prvkami a kompozíciou.